Víno je úžasné vo svojej rozmanitosti, jemných rozdieloch, tónoch, ktoré závisia od desiatok drobných aj veľkých vecí. Je dokonalým stelesnením miesta, na ktorom sa zrodilo. Výnimočnosť mu dáva terroir, kvalita pôdy, slnko, vlaha, nadmorská výška, tradície rodiny, ktorá ho pestuje, fakt, že nikde inde – možno ani o pár desiatok metrov ďalej, také isté víno nenájdete. Dnes sa na Slovensku pýšime viacerými výraznými oblasťami s vlastným rukopisom aj originál domácimi ambicióznymi odrodami a považujeme sa za vinársky národ.

Pritom ešte pár desaťročí dozadu tu vládla v porovnaní s okolitým svetom doslova čierna vinárska diera. 50-te roky vinohrady 'pekne' združstevnili a akákoľvek kontinuita tunajšieho vinárskeho umenia a možnosť porovnávania s vyspelými krajinami za železnou oponou sa začala vytrácať. „Vstup do družstva bol prakticky povinný. Komunisti to zariadili šalamúnsky – teoreticky vám vo väčšine prípadov vinicu nezobrali, len ju začlenili do družstva. A postupne zákonmi povýšili užívacie právo nad právo  vlastnícke,“ spomína Ján Hacaj, spolumajiteľ rodinného vinárstva s bohatou tradíciou siahajúcou do 19. storočia, ktorými zrazu poriadne zatriasli zničujúce roky 50-te.  „A tak ste ako člen družstva robili na vlastnom, za smiešny plat, s minimálnym dosahom na to, čo sa vo viniciach deje. Ubíjajúci pocit bezmocnosti. Naši predkovia sa museli prizerať, ako sa s majetkom, ktorý im odovzdali predchádzajúce generácie v mene svetlejších zajtrajškov necitlivo zaobchádza a väčšina dobrého a prirodzeného sa postupne  likviduje.“

Nastalo obdobie centrálne riadnej megalomanskej veľkovýroby, malí vinári, tak ako ostatní podnikatelia šmahom ruky prakticky zanikli.  Najväčšou chybou bolo podľa Hacajovcov, že sa nezmyselne oddelila vinohradnícka prvovýroba od spracovania hrozna. Dovtedajší prirodzený spôsob, ktorý si niečo také špecifické ako víno doslova žiada – teda aby sa celý proces od pestovania až po fľašovanie odohrával takpovediac pod jednou strechou, bol teraz úplne postavený na hlavu. Na jednej strane boli družstvá a štátne majetky na pestovanie hrozna, a na druhej strane monopolné štátne podniky na ich spracovanie. Všetko to prebiehalo v gigantických centralizovaných podnikoch na pár miestach Slovenska (Rača, Pezinok, Nitra, Košice ...). A tak sa akékoľvek odlišnosti medzi jednotlivými regiónmi, odrodami a tradičnými postupmi úplne potreli. „Víno bolo degradované na lacný zdroj alkoholu a vyrábali sa predovšetkým anonymné stolové vína bez akýchkoľvek typických charakteristík,  ktoré nič nehovorili o tom, kde, u koho a ako sa zrodili. Existoval jednotný technologický postup na všetko, žiadne odlišnosti sa netolerovali. Tak ako v celej spoločnosti. Všetko bolo podriadené kvantitatívnym ukazovateľom plnenia plánu, kvalita bola na vedľajšej koľaji“ spomína V. Hacaj, vinár, v ktorého rodine vládla odjakživa celkom opačná filozofia. Hacajovci sa o víno, samozrejme, zaujímať neprestali. Aj preto si vybrali štúdiá na chemicko-technologickej fakulte SVŠT v Bratislave, kde sa o víne a viniči dozvedali zaujímavé veci najmä od takých kapacít ako profesor Fedor Malík. Prvý sekt si vyrobili počas diplomovej práce V Hacaja už v roku 1984.

Smutné bolo, že informácie sa sem síce dostali, no v praxi o nové poznatky málokto stál. Akákoľvek snaha o vybočenie zo zabehaných koľají vyrušovala. Všetko sa tu 'valcovalo' jedným štýlom a o slovenskom víne sa dalo ťažko hovoriť, pretože v ňom bolo aj víno vyrobené z hrozna dovezeného najmä z Bulharska, Rumunska a Moldavska. Hrozno sa nešetrne spracovávalo na nekvalitných mlynkoodzrňovačoch a lisoch a aby bolo 'pitnejšie', hojne sa dosládzalo. A regionálne rozdiely? Ale samozrejme: platilo, že v Bratislave a na Západe sa pili tie najsuchšie vína, na východe zasa až 'jedovato' sladké. Iné rozdiely neboli. Napriek tomu sa  Hacajovcom ich  vzťah k vínu, vedomosti, trendy a novinky zo sveta, po ktorých neustále pátrali, neskôr zišli. Prišli roky 90-te a s pádom železnej opony sa veci pomaličky začali dostávať do normálu...

„Tak, ako ostatní začínajúci vinohradníci a vinári, aj my sme začínali prakticky od nuly. Najdôležitejšie k výrobe kvalitnejších vín bolo potrebné znížiť hektárové výnosy a zberať hrozno v čase optimálnej technologickej zrelosti. Na jeho spracovanie bolo potrebné zaviesť šetrnejšie postupy a pri výrobe vína najmä moderné technológie riadeného kvasenia,“ spomína J. Hacaj. Okrem tohto všetkého však bolo treba zaviesť poriadok do legislatívy.  Nový vinársky zákon z r. 1996 revolučným spôsobom vytvoril predpoklady na výrobu neanonymných vín s označením ročníka, odrody a pôvodu. Na trh sa dostali nové typy vín (prívlastkové) z konkrétnych vinohradníckych honov.

Poriadok sa začal robiť aj v zákonodarstve súvisiacom s vrátením pôdy pôvodným vlastníkom. A hoci to bol proces mimoriadne komplikovaný (veď Hacajovci napríklad dostali vinohrady do trvalého vlastníctva v Pezinku až v r. 1997 a v Modre ešte  neskôr), pojem slovenské víno opäť začínal písať svoju obnovenú históriu.

Predvojnovú minulosť a dnešok len ťažko možno porovnávať, zmenilo sa veľa.

„Najväčší rozdiel je vo vývoji strojno-technologických postupov, využívajú sa najnovšie poznatky, ktoré minimalizujú namáhavú prácu vo vinohradoch a zásadne menia vinárske technológie s dôrazom na zachovanie primárneho a sekundárneho buketu. Výsledkom je výrazne vyššia kvalita najmä vín bielych a ružových,“ tvrdí V. Hacaj. A najmä – konečne možno vyznávať a rešpektovať vlastnosti tunajšieho hrozna a charakter tohto terroir, ktorý dáva výnimočné víno.

„Malokarpatská vinohradnícka oblasť leží na severnom okraji pestovateľnosti viniča, je tu menej slnka a tepla. Vinič na to citlivo reaguje zvýšenou tvorbou kyselín a aromatických látok. Tým je predurčená na výrobu kvalitných vín bielych a ružových. A funguje tu ešte jeden významný efekt, ktorý z našej oblasti robí mimoriadne špecifickú lokalitu. Vinohrady boli po stáročia vysádzané do pôdy plnej kameňa, čo spôsobovalo vyššiu mineralitu (zemitosť) našich vín a nižšie hektárové výnosy. Okrem toho sa kameň cez deň prehrieval a v noci sálal teplo, vďaka čomu hrozno výborne dozrievalo, ba v dobrých ročníkoch aj prezrievalo. Starí vinohradníci o našej oblasti vravievali, že je to koniec chleba a začiatok kameňa.“

Ďalšou zvláštnosťou Malokarpatskej oblasti je podľa Jána Hacaja obrovská rozmanitosť, spôsobená rôznym zložením pôdy a tiež orientáciou svahov.

To dáva vyniknúť lokálnym terroir, teda rozmanitým ohraničeným oblastiam so špecifickými vlastnosťami, pripomínajúcimi podnebie Jadranu a Stredomoria. Dobre sa tu darí napr. aj levanduli. „Ide najmä o mikrolokality na svahoch Malých Karpát, ktoré slnko prehrieva od rána do večera a sú chránené okolitým terénom proti vetru, horúci vzduch tu doslova stojí bez pohnutia a umožňuje hroznu prezrieť. Kým biele vína z našej oblasti majú vo všeobecnosti buket citrusového ovocia so živými kyselinami, v týchto mikrolokalitách v priaznivých ročníkoch sa vína vyznačujú plnosťou a  buketom prezretého ovocia s medovými a korenistými dochuťami.“

Hacajovci sú dnes radi, že spomienky na to, keď s otcom chodili po okolitých svahoch a otec im smutne ukazoval na niektoré miesta so slovami: „Toto bývali naše vinohrady...“ sú už iba spomienky. Že tunajšie víno má po boľševickej megalomanskej veľkovýrobe a unifikácii opäť šancu ukázať, čím je výnimočné a skvelé. „Malokarpatská oblasť sa po komunizme pozviechala najskôr a najintenzívnejšie zo všetkých vinohradníckych oblastí. Svedčí o tom aj najvyšší počet nových prosperujúcich vinárstiev najmä rodinného typu a etablovanie sa ich produktov na našom trhu. Je to aj vďaka blízkosti Bratislavy. S tým ale súvisí aj jej najväčší problém, a to je bezohľadný tlak developerských firiem na výstavbu sídlisk na vínorodých svahoch Malých Karpát,“ konštatuje J. Hacaj. Tunajších vinárov zrazilo na kolená v histórii už veľa pohrôm: politické režimy, fyloxéra, ľadovce, nájazdy Tatárov a svetové vojny, finančné krízy, developeri a technokrati... Napriek tomu odhodlanie, tvrdohlavosť a viera v tunajšie víno a hrozno zostávajú spoločným znakom týchto vinárov, ktorí sa tvrdohlavo a zanietene každý deň skoro ráno opäť vyberú do vinohradu, ošetrujú každý lístok a čakajú, aké tajomstvo vyjaví hrozno tento rok....